Pre ten pocit
Blato sa lepí na bodkované gumáky, blato na lesnom chodníku k viniciam, kde je takmer prázdno, len starý muž so psom, vraví mi, že sa nemusím báť, že môžem pokojne ísť ďalej, či stáť a opierajúc sa o zábradlie sledovať čistý západ slnka z cudzej drevenej chaty, kde na šnúre visia zmoknuté pánske ponožky, kde je pokojne a úplne ticho, len na chvíľu zo spiaceho viniča počuť strihajúce nožnice.
Vzdialim sa. K ihličnatým stromom a šípkovým krovinám. Slnko ma tu nechalo mlčať celkom samú, na to myslím, na mlčanie vo dvoch, na vnútorný pokoj, na naplnenie predstáv, na hudobno-vizuálne projekty a iné tvorivé nápady, iné myšlienky a iné obrazy minulosti.
Ísť ďalej, nepremyslene, pískať si piesne a byť tu len pre ten pocit, ktorý ma dostatočne napĺňa.
Imaginácie svetla
Občas nepremyslene skáčem po krehkých lupeňoch imaginárnych svetov, kde súvislosti sú rozčlenené, delia sa na malé časti ako slnko prechádzajúce cez žalúzie a vzorované závesy, to slnko svieti, symbolizuje vnútornú radosť, svet je žltý, dozlata, na prvý pohľad pôsobí tak živo a nádejne a úplne opojne, to svetlo vonia a rozpína sa a iniciuje rast euforických buniek,
ale to sú len slabé, zriedené imaginácie,
kvety sa pod mojimi krokmi rozpadajú, lupene vädnú a schnú ako tá biela orchidea v mojej fyzickej blízkosti, duša aj telo neviditeľne mokvajú, v hlave tma, slnko už zhasli, zakázali a odstránili, slovami som vybuchla a spôsobila si krátku, historickú moralizáciu z tretej strany.
Neúspešnú, aj tak.
To svetlo by sa mohlo premeniť v niečo reálne.
.
Správy spod lesa
Ako obvykle, keď sa učím, pijem pri tom čaj Irish Cream, a aj napriek vysokej snahe sústredenia ma rozptyľujú vetrom spôsobené zvuky lesa, keď počujem, ako sa borovicové ihličie o seba trie, chcem vstúpiť medzi stromy a chvíľu len tak, nečinne, ticho a pokojne stáť, dýchať les, zabárať nohy do blata, predstavovať si tu sneh a vtáčie stopy v ňom, mohol to byť práve bažant, ktorého občas počujem, a mohlo by snežiť viac a viac, že stopy by rýchlo zmizli a všetko by zostalo čisté a nedotknuté, ako v mojich predstavách.
Viedenská klasika
Cestovať vlakom s ostrým slnkom v očiach, vystúpiť na viedenskej železničnej stanici a kopírovať línie vedľajších uličiek, kde svietia svetielka, na zemi horia kahance vo svietnikoch. Sedieť v parku pred radnicou oproti pôvabnému detskému kolotoču, piť punč s jahodami, vstúpiť do kostolov a hneď z nich aj vystúpiť, prechádzať po hlavnej ulici cez voňavé ihličnaté stromy,
po zotmení prísť k milým spittelbergským trhom, v podchode nájsť miesto obrastené popínavými kríkmi, P. povie, že si tu vie predstaviť svoju svadbu a na pamiatku si tu urobíme niekoľko tmavých záberov. Posledné pohľady na svetlá na stromoch a vo výkladoch, na žiariace hviezdy v jazere a na vianočné gule, v ktorých sa mihajú naše odrazy.
Všetko to, čo nám stačí vianočnému ladeniu.
Obrazy viedenského dňa. Taká klasika.
2 komentárov