3.1.11

Stretla som muža v čiernom kabáte, ktorý sa mi prihovoril, usmial sa a ukončil stretnutie, ktoré narušilo moju žiadanú samotu. Do telefónu som si zapísala, že zo samoty netreba mať strach, lebo kto sa bojí samoty, bojí sa sám seba.

Pole ma zhltlo, som len jeho zanedbateľnou a rozmazanou súčasťou v danom momente. Na mieste, kde dnes nič nie je, len biely sneh, boli včera tri hnedé kone, tiež slnko zapadalo a dym z komínov sa menil na žltý, oranžový.

Keď tam boli tie kone, nebola som sama, rozprávali sme, ako sa (dobrovoľne) trápime a nie sme tak úplne šťastné. Že občas plačeme. Ale počas rozhovoru sa usmievame, aby sme nemuseli plakať.

Len ťažko sa mi vysvetľuje to, prečo som celú silvestrovskú polnoc preplakala, držala v rukách prskavky a v ústach šampanské a objala som Paj, ktorá mi rukavicami utierala uslzenú tvár. Myslela som na všetko, všetko je teraz moje kľúčové slovo.

Je večer, kedy rozmýšľam najviac, keď počujem spev, spev, ktorý sa pred niekoľkými rokmi naživo rozliehal v hale, zase tie asociácie, tie miesta, tam, kde aj v lete boli kone a komáre a ja som mala ružový kvet vo vlasoch, ani tu nemám pokoj,

iba tú (neúplnú) samotu. Chcela som byť sama, tak strašne som potrebovala byť sama.

Urobila som krok(y) a niekedy tak trochu ľutujem, keď ich opäť čítam.