Veľa slnka
Občas si vravím, že by som mala začať utekať, oddeliť dušu od nehybne ležiaceho tela v posteli, pretože spolu už nijak nesúvisia, vravím si, že nechcem byť súčasťou tých sladkých okamihov, ktoré sa ma netýkajú, že sa na nich nechcem podieľať, vravím si, že nie je zlé byť občas skutočne úprimná, keby to viem, čo by som za to dala,
vravím si, že tieto vnútorné monológy sú občas nesmierne neznesiteľné,
že treba si dopriať radosti, fotiť proti slnku, aj keď je to mimo pravidiel,
a počúvať to, čo sa do uší plazí úplne harmonicky.
So snehom
Tá magická chvíľa mrazivých dní s čistou oblohou, keď zapadne slnko a všetko chytí ružovo-modrý odtieň, keď sa pomaly stmieva, na zasnežené polia padá jemná hmla a na koľajniciach svieti niekoľkorušňový vlak, jeho svetlá sa pohybujú v priestore, približujú a trvá to už len krátky okamih, keď sa pár svetelných bodov stratí v diaľke.
V tej chvíli by som na poli vydržala stáť až kým by mi neodmrzli prsty na nohách, môj dych by sa tak ochladil, že výdychy by už neboli sprevádzané rozplývavou parou, len stáť, vyčerpaná po náročnom dni, v tichosti čakať na príchod srniek a potom na ďalší osobný vlak, na tmu, na hviezdy a nočné melódie prírody.
Ach, ten inšpirujúci ligotavý sneh.
.
Pre ten pocit
Blato sa lepí na bodkované gumáky, blato na lesnom chodníku k viniciam, kde je takmer prázdno, len starý muž so psom, vraví mi, že sa nemusím báť, že môžem pokojne ísť ďalej, či stáť a opierajúc sa o zábradlie sledovať čistý západ slnka z cudzej drevenej chaty, kde na šnúre visia zmoknuté pánske ponožky, kde je pokojne a úplne ticho, len na chvíľu zo spiaceho viniča počuť strihajúce nožnice.
Vzdialim sa. K ihličnatým stromom a šípkovým krovinám. Slnko ma tu nechalo mlčať celkom samú, na to myslím, na mlčanie vo dvoch, na vnútorný pokoj, na naplnenie predstáv, na hudobno-vizuálne projekty a iné tvorivé nápady, iné myšlienky a iné obrazy minulosti.
Ísť ďalej, nepremyslene, pískať si piesne a byť tu len pre ten pocit, ktorý ma dostatočne napĺňa.
Imaginácie svetla
Občas nepremyslene skáčem po krehkých lupeňoch imaginárnych svetov, kde súvislosti sú rozčlenené, delia sa na malé časti ako slnko prechádzajúce cez žalúzie a vzorované závesy, to slnko svieti, symbolizuje vnútornú radosť, svet je žltý, dozlata, na prvý pohľad pôsobí tak živo a nádejne a úplne opojne, to svetlo vonia a rozpína sa a iniciuje rast euforických buniek,
ale to sú len slabé, zriedené imaginácie,
kvety sa pod mojimi krokmi rozpadajú, lupene vädnú a schnú ako tá biela orchidea v mojej fyzickej blízkosti, duša aj telo neviditeľne mokvajú, v hlave tma, slnko už zhasli, zakázali a odstránili, slovami som vybuchla a spôsobila si krátku, historickú moralizáciu z tretej strany.
Neúspešnú, aj tak.
To svetlo by sa mohlo premeniť v niečo reálne.
.
8 comments