Imaginácie svetla

Občas nepremyslene skáčem po krehkých lupeňoch imaginárnych svetov, kde súvislosti sú rozčlenené, delia sa na malé časti ako slnko prechádzajúce cez žalúzie a vzorované závesy, to slnko svieti, symbolizuje vnútornú radosť, svet je žltý, dozlata, na prvý pohľad pôsobí tak živo a nádejne a úplne opojne, to svetlo vonia a rozpína sa a iniciuje rast euforických buniek,

ale to sú len slabé, zriedené imaginácie,

kvety sa pod mojimi krokmi rozpadajú, lupene vädnú a schnú ako tá biela orchidea v mojej fyzickej blízkosti, duša aj telo neviditeľne  mokvajú, v hlave tma, slnko už zhasli, zakázali a odstránili, slovami som vybuchla a spôsobila si krátku, historickú moralizáciu z tretej strany.

Neúspešnú, aj tak.

To svetlo by sa mohlo premeniť v niečo reálne.

.