Ráno
Bol si tam, sedeli sme v podzemnej divadelnej kaviarni, pripíjali si bielym vínom, viedli rozhovory a ty si tam stál na schodoch ako tichá a nepriznaná súčasť tohto sveta, osoba so známou kresbou tváre, identická, no s odlišným, o čosi menším pohľadom (pohľadom strateným, takým, čo vôbec netuší, kým je).
Vzduch vonku bol tmavý a chladný, voňal septembrom.
A potom som značne pripitá napísala na zahmlené okno autobusu, že už nie si mojou súčasťou. Povedala som si, že je to škoda, ale že je to proste tak, pohla som sa vpred, aj keď všetky moje/naše nové kroky vedú vždy len po cudzích stopách.
Ono je to vlastne dobre, myslím si neskôr.
Vtedy neskôr, keď sa po dvoch hodinách spánku prebudím za svitania a z postele pozorujem mnou ešte nepreskúmanú časť dňa, svetlo bolo modré a slnko nevyšlo. Ešte chvíľu v stave nespavosti myslím na to, že tento způsob rána zdá se mi poněkud nešťastným, no práve naopak, je šťastným, veľmi šťastným.
Pokoj, čaj, hudby a inšpirácie, tak je dnes.
jemné, něžné, krásné…
ďakujem moc!
Tak teraz som nadobro stratila reč … nádhera
ďakujem. je zvláštne pozorovať, že výtvory z melancholických dní na ľudí pôsobia najviac.
Niekedy rozmýšľam či je sú na tvojich príspevkoch krajšie fotky alebo text a neviem sa rozhodnúť a asi sa nikdy ani nerozhodnem.
a asi ani ja sa nikdy nerozhodnem, či by som chcela, aby sa páčili viac obrázky alebo slová. najradšej mám, keď spolu súvisia a dopĺňajú sa
to bol skvelý večer, aj predstavenie..
ľúbim ťa!
ten bol! a tie ďalšie tiež. ♥
krásne :)
pohla som sa vpred, aj keď všetky moje/naše nové kroky vedú vždy len po cudzích stopách.
Tvoja veta, ci?