Svetlá Vianoc
Tichom a svetlom sme naplnili naše mysle, mlčky som sa pomodlila a potom myslela na tú časť modlitby o odpúšťaní, vravela som si, že moje viny mi nikdy nebudú odpustené, kým sa vnútorne nevzdám vín, ktoré ja sama neviem odpustiť. Aj na tie som myslela, opäť ma bodli a prudko zaboleli, presne vtedy, keď som so zloženými rukami stála na cintoríne, v objatí mrazu, bieleho snehu a klzkého ľadu na chodníkoch,
tá biela bola všade, pôsobila ako symbol čistoty, vnútornej obety, ktorá keď raz skutočne príde, bude len vo mne, bude len mnou, prežijem si ju sama a bez zbytočných básní a pohľadov a ďakovaní a zmierení, ktoré by spôsobili viac bolesti, ako si niekto môže myslieť.
Ach, tieto dni vianočné naplnené sentimentom, keď v izbe iba horia sviečky a žiaria svetielka, ktoré sa lesknú v (len na krátky okamih) zaslzených očiach, bol to jeden z tých nostalgických okamihov, kedy som sa tajne prenášala do iných časopriestorov, kedy som myslela na tie dva paralelné svety, ktoré si občas žijem a spájam si tieto decembrové dni s inými.
S tými, ktoré boli a už nikdy sa k nám nevrátia. Lebo ľudia sa menia, prichádzajú, zostanú len chvíľu, a potom spokojne odídu a vezmú si so sebou všetko, čo im chcete, aj nechcete dať. Tak je.
…”že moje viny mi nikdy nebudú odpustené, kým sa vnútorne nevzdám vín, ktoré ja sama neviem odpustiť” (krásne, bolestivé, pravdivé)
vo svojom vnútri, kde si len ty a tvoje vnútorné svetlo, nemusíš odpúštať, tam si zmierená so všetkým a so všetkými, to ma naučil tento rok plný bolesti ale aj oslobodenia a radosti, drž sa
ďakujem. ale aj tak si chcem svoje vnútro usporiadať tak, aby som sa zmierene cítila.
drž sa aj ty, nech nový rok je už len oslobodzujúci a radostný!
j.