Divadlo

D

V divadle pozerám na podlahu, dáždniky a pixelové obrazy na stenách, dva dni tu, dva dni v sále Starého divadla, s ľuďmi, s rumom, s odrazmi v zrkadlách, behaním po zákulisných priestoroch a počúvaním španielčiny z každej strany. Mladí herci, lektori a ich hispánski rodičia, španielsky veľvyslanec. Jedna pracovníčka divadla si zavesila červený dáždnik na biele okno, bol to pekný pohľad, pripravovala som sa na fotku, niečo kompozične správne, no žena zakričala a nakázala dáždnik priniesť dole. Interesujú ma tu tie okná, svetlá a lustre, starý viedenský klavír, drevená podlaha, po ktorej klopkám čižmami, a počas predstavení chodím po špičkách, len nech nepočuť zvuky, nech nepočuť mňa.

Nech zaniknem, ako som už zanikla.

Niekedy si absurdnosť situácií neuvedomíme alebo ju vidieť cielene nechceme, vraví mi pozitivizmus dnešného dňa. V tele cítim zvláštne pocity, ktoré nedokážem opísať, strieda vo mne pokoj, satisfakcia, veselosť, keď sa smejem na niektorých správach. A potom formujem slová, akoby som bola iný človek, akoby vo mne opäť hostil ten istý parazit predchádzajúcich dní, ovláda ma a manipuluje mnou, nie som to ja. Hovorím o tom, že sa stále len skúšam, odolávam, premýšľam, pripravujem sa,

ale sústredím sa na seba, ako mi nakázal A.

Rastiem, vyvíjam sa, kvitnem, nie telom, ale dušou.

Cyklámen

C

Celé dni a noci nás obklopuje teplo, srdcia búšia, tlčú pri každom schode, po ktorom v tomto meste treba prejsť na to, aby sme našli mokré prádlo zavesené v uličke, aby sme sa skryli do chládku kamenných normanských domčekov, aby sme stretli čierno-biele mačiatko, aby nám do očí udrela cyklámenová farba lupeňov na chodníku. Pri studni si pokropíme telo chladnými kvapkami vody. Stále je čo objavovať, historická časť Scaley sa pod vplyvom svetla mení, cez deň hľadíme na muškáty a hortenzie v oknách, kaktusy, hľadíme do ticha, do horúcej siesty, a  v noci lampy menia béžové farby múrov dozlata, ľudia sa množia, odhaľujú, vytŕčajú hlavy spoza dverí, rozvoniava pizza a rajčinové omáčky na cestoviny, počujeme chrapľavé hlasy talianskych žien.

V uličkách sa nedá zablúdiť, ale dá sa bádať, zvoliť inú trasu, nájsť iný dom s balkónom a cez otvorené dvere zbadať kresťanské obydlia, kríže a obrázky svätých na stene, niekde na vyšívanom obruse vidieť ruženec. Nájsť kostolík, nájsť súkromné balkóny s výhľadom na Tyrhenské more a pobrežné skaly.

Nájsť lupene, nájsť rôzne voňavé kvety, nezrelé figy, palmy, kaktusy a sukulenty.

Beladice

B

Bola to sobota pred veľkonočným pondelkom, keď sme boli v gýmešskom  lese, zbierala som malé kvietky, ktoré som neskôr položila na zrútené múry hradu. Muži tu kopali pôdu a naivne som si myslela, že hľadajú dávne poklady, zlaté šperky, hlinené džbány a krčahy na víno. Sme blízko vínneho vrchu. Blízko Beladického kaštieľa uprostred parku v procese prebúdzania, listy ešte len pučia a zeleňou sú ihličnaté borovice a živé plody.

Biele steny, biele závesy v magických oknách a biele orchidey. Myslím na svadby a bohaté oslavy priamo v záhrade, keď sa zvečerieva a horia plávajúce sviečky v sklenených nádobách, keď sa pije ružové víno a počúva jazzová hudba. Keď sú tu horúce letné poobedia a svieže letné večery.

Anonymita

A

Akosi rýchlo sa zamračilo, cez okno svojej izby pozorujem lietajúce lupene mandlí aj iných ovocných stromov. Je sobota, v dome vonia pečené mäso a varená kapusta, neustále hučia stroje zo stavby, stratili sme tým svoje súkromie, naše večné ticho pod lesom. Najradšej by som sa tomu hluku otočila chrbtom a zostala v utajení, tvárou k tíšine polí,

prechádzať sa chodníkmi so skrytou identitou, celkom anonymne.

P.S.: Predstavujem svoju obrázkovú abecedu, moju malú milú zábavu.