Kapucňové obdobie

Tie dni zimné, keď sa skrývam s kapucňou na hlave, keď kráčam ulicami mesta a v hlave mi prúdia myšlienky a projekty a vízie, keď sa stmieva skoro a popri chodníkoch svietia výklady obchodov, ktoré lákajú zimnými výpredajmi, keď prechádzam okolo budovy, ktorá je prázdna a opustená a nostalgická a ľudia okolo nej denne prechádzajú bez povšimnutia, lebo zabudli, že sa v nej rodila ich prvá láska, prvé dotyky a bozky v tme.

A potom tie chvíle, keď opustím mesto a pozerám naň len z diaľky. Tak, že všetky svetlá sa rozostrujú a sú z nich len farebné bodky.

Lebo mám tieto všedné chvíle denné rada.

Faves from 2012

Obhliadam sa za týmto rokom, za chvíľami radostnými, no aj takými, ktoré ma naučili vnímať svet inak, rozvíjať sa a nechávať za sebou stopy, ktoré zostanú len v tých, ktorí sú mi naozaj blízki. Tak úprimne blízki.

A keby mám sumarizovať, tak by to boli len banality, čo sa dejú každý  rok, o veciach, ktoré som sa naučila, o nových ľudí, ktorých som stretla, o tých, ktorí odišli, aby prišli lepší, o tom, čo ma začalo napĺňať, o úspechoch, neúspechoch, radosti aj slzách. Ale nechcem byť zbytočne sentimentálna, takých slov sa tu vyskytuje veľa. A často.

V tom novom roku bude lepšie, radostnejšie, spokojnejšie, všetkým vám!

J.

P.S.: keď už vravím o tých rokoch, čoskoro to budú tri roky života tohto malého obrázkového sveta. oslavujem a som rada, že ste v ňom so mnou. ďakujem vám! a chystám nové veci – fotky zhmotniť a priniesť ešte bližšie k vám. poviem vám o tom už čoskoro, zatiaľ slávte nový rok.

Italian journey

Keď bol na uliciach zamrznutý ľad a niekde snežilo, niekde v horách určite, keď v oknách žiarili svetielka, vrátila som sa o niekoľko mesiacov späť a opäť sa prešla talianskymi ulicami, ktoré budú pre mňa vždy pôsobivé, opäť zacítila tú vôňu prímorského dažďa, kvapiek, čo vytrvalo padali na piesočnatú pláž, spomienky na letné prechádzky, večery pod dáždnikom, pobrežné mólo s majákom, sukne a šaty a holé plecia a bosé nohy a východ slnka nad morom.

Pekné cesty, pekné návraty.

Svetlá Vianoc

Tichom a svetlom sme naplnili naše mysle, mlčky som sa pomodlila a potom myslela na tú časť modlitby o odpúšťaní, vravela som si, že moje viny mi nikdy nebudú odpustené, kým sa vnútorne nevzdám vín, ktoré ja sama neviem odpustiť. Aj na tie som myslela, opäť ma bodli a prudko zaboleli, presne vtedy, keď som so zloženými rukami stála na cintoríne, v objatí mrazu, bieleho snehu a klzkého ľadu na chodníkoch,

tá biela bola všade, pôsobila ako symbol čistoty, vnútornej obety, ktorá keď raz skutočne príde, bude len vo mne, bude len mnou, prežijem si ju sama a bez zbytočných básní a pohľadov a ďakovaní a zmierení, ktoré by spôsobili viac bolesti, ako si niekto môže myslieť.

Ach, tieto dni vianočné naplnené sentimentom, keď v izbe iba horia sviečky a žiaria svetielka, ktoré sa lesknú v (len na krátky okamih) zaslzených očiach, bol to jeden z tých nostalgických okamihov, kedy som sa tajne prenášala do iných časopriestorov, kedy som myslela na tie dva paralelné svety, ktoré si občas žijem a spájam si tieto decembrové dni s inými.

S tými, ktoré boli a už nikdy sa k nám nevrátia. Lebo ľudia sa menia, prichádzajú, zostanú len chvíľu, a potom spokojne odídu a vezmú si so sebou všetko, čo im chcete, aj nechcete dať. Tak je.

Adventné ticho

Dotyky, obrazy a skutočnosti, ktoré sa diali, no stále som ich v sebe skrývala, sa ku mne vrátili. Stačilo odomknúť dvere a prekročiť pomyselný prah, vtedy som zacítila tie vône, mala som pocit, že som násilne prerušila intimitu, ktorú celý tento priestor v sebe nesie, dostala som sa hlboko k centru, blízko k životom, ktoré nevnímam, aj keď viem, že existujú,

tie skryté slabosti vo mne stále prežívajú a hlásia sa a zviditeľňujú sa, aj keď prichádza svetlo, aj keď mám svoju radosť, svoje znam(i)en(i/k)a, aj keď už konečne cítim ticho a pokoj prichádzajúci s adventom, aj keď si v sebe nosím čerstvé príbehy, aj keď si žijem pestro.

A napriek všetkému mlčím. Lebo tak to je, keď som šťastná, nepotrebujem veľa rozprávať, veľa tvoriť.

Tak.