Ticho za dedinou

Bicyklové cesty a hľadanie kvitnúcich bazových kríkov, bzučiace komáre, lietajúci balón na oblohe, vlčie maky pri chodníkoch, muž pracujúci vo viniči, neupravené záhrady a záhradné domčeky, ktoré ma svojím opusteným vzhľadom lákajú, pokoj zelených polí, keď nefúka a tráva nešumí, keď poľnou cestou prechádzam ja a žena s kočíkom,

keď je ticho, keď sa blíži podvečer a večer magických vôní.

Prvomájové orgovánové vône

Prvý bicyklový výlet v tejto sezóne, ísť tam, kde kvitnú orgovány, kde je obrovský zakvitnutý ker hneď vedľa poľnej cesty, tvoriť obrazové kontrasty fialovou kyticou, žltou sukňou a zelenou trávou a pridať k nim svetlo, ktoré sa objaví len v posledné polhodiny pred tým, nech slnko zapadne. To sú moje radosti v dni, keď je sviatočne, prvomájovo.

A potom, po návrate, čaj z čerstvej mäty a medovky z vlastnej záhrady, vlažná sprcha, veľa štípancov od komárov na tele, veľa dobrých pocitov, že je to jar, čo je vo vzduchu. Je to máj, nežne aromatický, lákavo farebný a načisto prívetivý.

Vinice, kvety, svetlo

Táto oslobodzujúca prechádzka po celom dni v práci, vyjsť von, ísť voňavým lesom hore k viniciam nad dedinou a spomínať si na podobné prechádzky v zime, kvočať na tom istom odpílenom strome, pozerať na kvety a stromy a trávu, ako sa spod snehu odhalili a premenili, ako prežívajú svoje najpôvabnejšie okamihy, ako pokojne vystavujú svoje nahé farebné telá.

Jar na Fraňa Mojtu

Prechádzam sa tou zakvitnutou Ulicou Fraňa Mojtu a potichu si vravím, že toto je ten najkrajší prejav jari v Nitre, že je to čistá nádhera, že prenáša do iných snových svetov. Chvíľu tu len tak sedím na múriku cudzieho domu a v rukách držím odtrhnutý kvet japonskej čerešne, privoniavam, uchovávam tieto pohľady a vône v pamäti, lebo je to sakura, ktorú milujem, je to miesto, z ktorého sa nechcem vzdialiť, tento týždeň určite nie.

Malé lesné príbehy

Nedeľné prechádzky naším borovicovým lesom, ktoré vždy prinesú aspoň krátke príbehy, aspoň nejaký pocit, čo sa odlišuje od pocitov bežných dní. V tento deň to bolo vzrušenie, keď cez chodník, po ktorom sme kráčali smerom k vrcholu hory, prebehlo asi tridsať srniek, dupali, cválali, predbiehali sa, míňali stromy, tie vystrašené hnedé tvory boli na krátky okamih veľmi blízko nás.

A my sme chvíľu len tak stáli a tomu, čo sa dialo, sme sa len nečinne a s údivom prizerali. Obzreli sme si ich stopy v pôde a potom pokračovali vyššie, až na lúku, odkiaľ vidieť mnoho mokrých polí, zopár striech domov a jedno mesto v diaľke. A odkiaľ je to už len kúsok k miestu, kde kvitnú prvé jarné snežienky.