Iné ráno

V to ráno som sa prebudila v izbe bratislavského bytu a boli to srdečné slnečné lúče, čo ma v posteli vítali. A potom M. a jeho rozospatý pohľad, reďkovkové raňajky a čaj z čerstvej mäty a limetky, ktorý vonial, kým v tejto svetlej miestnosti hrali hudby a pokojne plynuli okamihy, čo pozitívne ovplyvnili celý deň,

okamihy, za ktorými nasledovala rozlúčka na autobusovej zastávke a osamelé kráčanie rannými ulicami mesta, kedy som sa zatúlala na Ondrejský cintorín a bolo tam prázdno, chcela by som povedať, že ticho, no žiadané cintorínové ticho tu akosi zaniklo. Ale bolo tu veľa snežienok a brečtanu a čvirikajúcich drozdov a samoty a príbehov a zabudnutých životov. A veľa náznakov jari, ktoré som v tej chvíli očarená nechcela opustiť.

Biele sny

Dni, keď bol ešte január a ja som tmavou nocou kráčala cestami domov a písala si do mobilu, že tá noc bola čierna ako všetky tie mačky, čo mi prebiehajú cez cestu a nikdy sa nič nestane. A na druhý deň ráno bolo bielo, takto snehobielo. Aj sny v tú noc boli akési belšie, svetlé, boli trochu ďalej ako pravdivé skutočnosti, intímnejšie, senzitívnejšie, bližšie.

Stopy v snehu

Padal snehové vločky a na chodníkoch sa pomaly tvorila biela vrstva, v ktorej lesná zver zanechávala svoje stopy, tak, ako aj ľudia v nás zanechajú chvíľkové stopy, chvíľu ich sledujeme, no potom sa sneh roztopí a spolu s ním zmiznú všetky náznaky chodiacich tvorov lesa. Bažantie, líščie aj diviačie stopy sú preč.

No v tie okamihy ešte snežilo, lesné príbehy sa stále písali do snehu, vzduch s postupujúcim časom modrel a keď bolo úplne modro, z výšky sa dali pozorovať postupne pribúdajúce svetlá z okien domov dolu v dedine. Tie svetlá sú malé, živé duše. A niekedy je dobré byť od nich takto ďaleko.

Zimné tsuru

 

Tieto biele vtáky, čo niekedy symbolizovali spomienky, sú už len čistota a pokoj, pokoj, ktorý som prijala, ktorý sa mnou rozlial a priniesol krajšie, naozaj biele okamihy, zimné radosti, úsmevy, tie spomienky vybledli a pomaly sa vo mne strácajú, vyhrala som pomyselný boj a už nie som tou, ktorá cíti potrebu skrývať sa a utekať.

A tsuru zostali visieť v lese, nad bielym snehom so zvieracími stopami. A robia les pokojnejším.

Tretie narodeniny

Tento post nie je rovnaký ako ostatné sentimentality, ktoré sa tu časom zbierali a množili. Tento je o tom, že 17. januára oslávila nevara, neskôr známa ako jana mARTish, tretí rok pobytu na wordpresse. Juchú, to už je doba, ktorú sa patrilo osláviť vínom, prskavkami a tortou s troma sviečkami, ale priznám sa, v deň mojich blogonarodenín som si na takéto prežitky nespomenula.

Ale dnes sa mi chce trochu sumarizovať. Za tie tri roky som zverejnila 261 obrázkových článkov.

Vami najviac čítané boli:

• Život na lazoch
• Forest
• Tie hmlisté rána

Medzi moje najobľúbenejšie patria:

• Dvojité životy
• Vlčie maky
• Sestry
• Po daždi
• Adventné ticho

Okrem malých výletných článkov som zobrazila tri cestovateľské série:

• Chorvátske listy
• Talianska cesta
• Francúzsky raj

Dokopy je na blogu 1002 komentárov, najviac komentovaný bol článok Tsuru (1).

Okrem obrázkov som uverejnila 5 svojich videí, najúspešnejšie dve boli:

• Italian journey
• Jarný mix

Rôznymi bizarnými vyhľadávacími spojeniami sa ľudia dostali na môj blog. Moje obľúbené:

• žena od piesku
• ženy v perinách
• príbehy o sexovaní lesien
• čo znamená objatie okolo pása?
• obliekla pančuchy
• párenie mačiek január
• voňavé baleríny
• ovce v gumákoch

Postupne sa rozrastá aj komunita, ktorá sa sem pravidelne vracia:

• 31 followerov priamo tu na wordpresse
• 606 fanúšikov na FB stránke
• 91 followerov na bloglovine

Okrem tejto sumarizácie som si zvykla hodnotiť každý rok:

• 2010
• 2011
• 2012

A ja ešte dúfam, že tých rokov bude viac, vás tu bude stále aspoň toľko, koľko je, dúfam, že sa tu vždy cítite dobre, aj keď nie zrovna optimisticky môže pôsobiť moja osoba. Ale aha, ako by vyzerala virtuálna jana mARTish, keby ju zhmotníme do skutočnosti.  Taká nejaká usmiata som aj teraz.

Ďakujem, že sa sem občas vraciate!