Viac bielej ako čiernej

Deň výletný, vo vnútri rozpáleného auta, čo prechádza popri repkových poliach, auto smerujúce do budovy, kde na chodbe voňajú cukríky, kde sú biele steny a v oknách kvety, veľa svetla, dievča v čierno-bielom pásikavom tričku. A portréty, ktoré sú viac biele ako čierne.

Kávovo

Vôňa kávy, ktorá prchala z horúcich pohárikov, čo zahrievali dlane, zahrievali, aj keď to v teplých hotelových priestoroch nebolo potrebné, kávomilci, ktorí chuť kávy obľubujú a porovnávajú, alebo sa ju len učili poznávať a piť správne, koláče, čo vábili svojím lákavým vzhľadom, prednášky, živá hudba, kávová a pistáciová zmrzlina, svetlo z okien, ľudia, šum, rozhovory pri káve.

Taký bol úplne prvý (a výborne zvládnutý) kávový festival na Slovensku, Coffeefest Slovakia (web / FB).

Namodro

Táto zima bola dlhá a bolo k nej vypovedaných už mnoho slov. A preto sa týmito modrými obrázkami len v krátkosti lúčim s ňou. Zbohom zima, vitaj jar!

Iné ráno

V to ráno som sa prebudila v izbe bratislavského bytu a boli to srdečné slnečné lúče, čo ma v posteli vítali. A potom M. a jeho rozospatý pohľad, reďkovkové raňajky a čaj z čerstvej mäty a limetky, ktorý vonial, kým v tejto svetlej miestnosti hrali hudby a pokojne plynuli okamihy, čo pozitívne ovplyvnili celý deň,

okamihy, za ktorými nasledovala rozlúčka na autobusovej zastávke a osamelé kráčanie rannými ulicami mesta, kedy som sa zatúlala na Ondrejský cintorín a bolo tam prázdno, chcela by som povedať, že ticho, no žiadané cintorínové ticho tu akosi zaniklo. Ale bolo tu veľa snežienok a brečtanu a čvirikajúcich drozdov a samoty a príbehov a zabudnutých životov. A veľa náznakov jari, ktoré som v tej chvíli očarená nechcela opustiť.

Malé lesné príbehy

Nedeľné prechádzky naším borovicovým lesom, ktoré vždy prinesú aspoň krátke príbehy, aspoň nejaký pocit, čo sa odlišuje od pocitov bežných dní. V tento deň to bolo vzrušenie, keď cez chodník, po ktorom sme kráčali smerom k vrcholu hory, prebehlo asi tridsať srniek, dupali, cválali, predbiehali sa, míňali stromy, tie vystrašené hnedé tvory boli na krátky okamih veľmi blízko nás.

A my sme chvíľu len tak stáli a tomu, čo sa dialo, sme sa len nečinne a s údivom prizerali. Obzreli sme si ich stopy v pôde a potom pokračovali vyššie, až na lúku, odkiaľ vidieť mnoho mokrých polí, zopár striech domov a jedno mesto v diaľke. A odkiaľ je to už len kúsok k miestu, kde kvitnú prvé jarné snežienky.