Prázdne domy

Tie lazy a tie opustené miesta, kde na drevenú zaprášenú podlahu cez okno dopadá niekoľko slnečných lúčov, kde je prázdno, ticho, na okne je položený starý gramofón, predstavujem si tu, medzi týmito starými stenami ženu a muža ako spolu tancujú na melódie, ktoré praskajú, ako praskajú len platne, po tej drevenej podlahe žena klopká opätkami, manželia si pripijú lacnou brandy a neskôr poloprázdnu fľašu opäť odložia do sklenej vitríny, kde sadá prach,

v tomto tichu je počuť len ten prach, prázdnotu, ktorá si stále nesie svoje príbehy, i keď už nie živé, živé sú len naše predstavy o týchto miestach s čiernobielymi fotografiami na stenách aj v knihách.

Pokoj

Keď som odomkla dvere, v tom dome bolo ticho, dusno, zvláštna atmosféra starého domu, v ktorom sa kroky aj hlasy ozývajú medzi bielymi stenami,

vyzliekam sa a spolu so šatstvom sa vzdávam myšlienok, vešiam biele spomienky a oni sa vznášajú, lietajú, keď cez otvorené okno prúdi vzduch, čo vonia jeseňou, vejú závesy a za nimi padá slnko, čo pomaly mení farby,

vniká do mňa, celú ma naplnilo. To svetlo, ten pokoj.

A do tej svetlej miestnosti s veľkým oknom orientovaným na západ som sa neskonale zamilovala.

Ako aj do tejto piesne, ktorá sa mnou nesie týmito dňami:

. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

facebook // flickr // tumblr // bloglovin

Go to the river

V rozvoji jari, ale aj iných etáp, sedieť na brehu rieky a kŕmiť kačky. V ten deň fúkalo a okolo nás lietali slová, slová spokojnosti i hnevu, taká rozprávacia pohoda pri vode, vlnitej hladine rieky. Aj teraz mi v hlave znie veselá melódia:

Go go go down the river below you
Sigh sigh sigh and the years go by and
So , so, the leaves will fall but
More more more, you wanted even more just
Go go go with the river flow, you
Can’t decide cause the river gets wild you
Know, know that there’s no goal no
Sign , sign …
Eventually you will find

16.3.12

Nocou prechádzame ulicami a potom stojíme tam, kde nad hlavami nám lietajú netopiere a my si držíme vlasy a hladíme na mesto v žiare, na oblohu a v tej tme hľadáme svietiacu Venušu a Jupiter a prechádzame uličkou, kde jarný vzduch sa náhle mení na smrteľný chlad, kde stojí žena a fajčí cigaretu, kde sa medzi múrmi ozývajú naše kroky a slová a smiech a my pokračujeme ďalej k červenému domu s tyrkysovými oknami a rozprávame si o rozbitej lampe a o Viedni,

taká noc na hrade, prvé večerné jarné cítenia,

a potom v čajovni pijeme horúce nápoje s omamnou vôňou a pokračujeme vo veselých rozhovoroch, jeme muffiny s kúskami čokolády pečené chlapom v oranžovom tričku a s vlasmi zviazanými farebnou gumičkou, ten chlap nám potom odomyká dvere a my stúpame po schodoch bližšie k oblohe a tam stojíme, opieram sa o zábradlie a vravím si, že strechy v noci majú neprekonateľné čaro, že by som tu vedela presedieť celú noc a s fľašou vína pozorovať premeny noci a čakať na pomalý východ slnka.

A k týmto dňom patrí táto pieseň:

Veľa slnka

Občas si vravím, že by som mala začať utekať, oddeliť dušu od nehybne ležiaceho tela v posteli, pretože spolu už nijak nesúvisia, vravím si, že nechcem byť súčasťou tých sladkých okamihov, ktoré sa ma netýkajú, že sa na nich nechcem podieľať, vravím si, že nie je zlé byť občas skutočne úprimná, keby to viem, čo by som za to dala,

vravím si, že tieto vnútorné monológy sú občas nesmierne neznesiteľné,

že treba si dopriať radosti, fotiť proti slnku, aj keď je to mimo pravidiel,

a počúvať to, čo sa do uší plazí úplne harmonicky.